Xtreme #3 (31-AUG-1996)
AUTOR : FRANK HERBERT
NÁZOV : BOŽSKÝ IMPERÁTOR DUNY
ROK : 1996 (PÔV. ROK 1981)
Aj štvrtá kniha o rode Atreidov a planéte Duna sa nesie v znamení vysokej kvality spracovania a mnohorakosťou deja ako aj samotných postáv. Na rozdiel od predchádzajúcich relatívne ucelených častí, táto kniha priamo nadväzuje (nie časovo :-))) ...) na predchádzajúci diel, kde v závere prijal Leto na seba údel Zlatej cesty. Budete mať možnosť sa dozvedieť niečo viac zo života Leta, ktorý ako pradávni draci leží na zlate, v tomto prípade si za zlato dosaďte melanž. Korenie, je potrebné pre medzihviezdnu dopravu, metantov a množstvo ďalších dôležitých vecí, ktoré z neho činia najdôležitejšiu surovinu v celom známom vesmíre. Leto vlastní takmer všetky zásoby drahocenej melanže a môžte si tipnúť kto je asi tak najsilnejšia osoba vo vesmíre... Leto. Nahliadnutím do budúcnosti i životov svojich predkov sa snaží zachrániť ľudstvo pred sebou samým. Či sa mu to podarí? To sa dozviete po prečítaní Božského imperátora Duny... možno.
Laserpal, alebo ďalšie správy? Iba ďalšie správy.
Duncan zostáva ostražitý. Nechce sa len presvedčiť, že o jeho zámere nič neviem, ale chce ďalšie 'dôkazy', že si nezaslúžim jeho vernosť. Dlho váha. Odjakživa bol taký. Veľakrát som mu povedal, že nepoužijem svoje schopnosti predvídania k tomu, aby som určil okamih svojho odchodu z tejto starobylej podoby. Ale on o tom pochybuje. Vždy to bol pochybovač.
Táto jaskynná komora pohlcuje jeho hlas a nebyť mojej citlivosti, maskoval by tunajši zatuchlý vzduch aj chemické dôkazy jeho strachu. Odsunu jeho hlasu z bezprostredného vedomia. Akým nudným sa stal tento Duncan! Opakuje históriu, históriu Sioninej vzbury - a nepochybne chce podať nejaké osobné kázanie ohľadom jeho posledného dobrodružstva.
"Toto nie je obyčajná vzbura!" hovorí.
Týmto ma znova prebudí! Hlupák! Všetky vzbury sú obyčajné a strašlivo nudné. Všetky akoby boli opísané podľa jedného vzoru, jedna sa viac či menej podobá druhej. Ich hnacou silou je závislosť na adrenalíne a túžba získať osobnú moc. Všetci vzbúrenci sú tajní aristokrati. Preto ich dokážem tak ľahko obrátť na vlastnú stranu.
Prečo ma tí Duncanovia nikdy nepočúvajú, keď im to vysvetľujem? I s týmto konkrétnym Duncanom som túto debatu už raz viedol. Bol to jeden z našich prvých sporov a odohral sa priamo tu v krypte.
"Umenie vlády vyžaduje neodovzdať nikdy iniciatívu
radikálnym živlom," povedal.
Aké pedantické! Radikáli rastú v každej generácii a nesmie sa tomu brániť. To
zrejme myslel tým 'odovzdať iniciatívu'. Chce ich rozdrtiť, potlačiť, ovládať ich,
predchádzať im. Je sám živým dôkazom, že medzi policajnou mysľou a vojenskou
mysľou je len veľmi malý rozdiel.
Povedal som mu: "Radikálov sa musíš báť iba vtedy, keď
sa ich snažíš potlačiť. Musíš im dokázať, že využiješ to najlepšie, čo ti
môžu ponúknuť."
"Sú nebezpeční. Sú nebezpeční!"
Myslí si, že opakovaním vytvorí nejaký druh pravdy. Pomaly,
krok za krokom mu vysvetľujem svoju metódu, a dokonca sa zdá, že načúva.
"To je ich slabosť, Duncan. Radikáli vždy vidia veci v
príliš jednoduchých pojmoch - čierna a biela, dobro a zlo, oni a my. Tým, že
zložité veci berú takto, dávajú zelenú chaosu. Umenie vlády, ako tomu hovoríš ty,
je ovládanie chaosu."
"Nikto si neporadí s každým prekvapením."
"Prekvapenie? Kdo hovorí o prekvapení? Chaos nie je
prekvapenie. Má svoje predvídateľné rysy. Poprvé odstraňuje poriadok a posiluje
extrémne prvky."
"Ale o to sa predsa radikály snažia! Snažia sa predsa
otriasť systémom, aby sa mohli chopiť moci."
"To si myslia, že robia. V skutočnosti vytvárajú
nové extrémy, nových radikálov, a pokračujú v tomto starom procese."
"A čo radikál, ktorý pochopí zložitosť vecí a
pôjde po vás týmto spôsobom?"
"To nie je radikál. To je súper o vodcovstvo."
"Ale čo urobíte?"
"Tohto môžeš pribrať k vládnutiu, alebo zabiť. Tak
predsa vznikol boj o vodcovstvo na tej úplnej základnej úrovni."
"No dobre, ale čo mesiáši?"
"Ako môj otec?" Duncanovi sa tá
otázka napáči. Vie, že určitým zvláštnym spôsobom som aj i ja svojím otcom. Vie,
že môžem hovoriť hlasom i osobnosťou svojho otca, že spomienky sú presné,
neupravované a nedá sa im uniknúť.
Neochotne odpovie: "No... dobre, ak chcete."
"Duncan, ja som jedným z nich a ja to viem. Nikdy
neexistoval skutočne nesebecký vzbúrenec, iba pokrytci - vedomí pokrytci a nevedomí
pokrytci, to nehrá úlohu."
To vzbudí v mojich zdedených pamätiach malé osie hniezdo. Niektorí z nich sa nikdy úplne nevzdali viery, že oni a jedine oni mali kľúč k riešeniu všetkých problémov ľudstva. No, v tom sú rovnakí ako ja. Môžem s nimi súcitiť, i keď im dokazujem, že ich neúspech je sám osebe dokladom opaku.
Ale som nútený ich zahnať. Nemá zmysel sa nimi zaoberať. Vedia, že sú len ťažko niečo viac ako bolestne pripomienky... rovnako ako tento Duncan, ktorý predo mnou stojí s laserpalom...
Veľkí bohovia! Zamyslel som sa a on toho využil. Má v ruce laserpal a mieri na moju tvár.
Spyros/Pabulum