Úvod
Nápad cestovať na Ukrajinu sa zrodil nezávisle na dvoch miestach. Ja osobne som už dávnejšie chcel navštíviť krajinu, ktorá sa rozprestiera takpovediac priamo za humnami. V Ostrave dospel k podobnému zisteniu Alan (alan.grezl.ekf@vsb.cz), no a náš spoločný kamarát Notorik (kasparek@law.muni.cz) dojednal letný termín, vyhovujúci všetkým stranám. Ja som sa stihol vrátiť začiatkom augusta z Álp a chlapci sa chystali po Ukrajine na chmel.
Podľa môjho názoru by práve Podkarpatská Rus, teraz súčasť Ukrajiny, mala byť hojne navštevovaná bývalými Čechoslovákmi. Veď tento kúsok bohom zabudnutej zeme bol niekedy domovom našich predkov, koľkí z nás máme rusínske korene...
Nebudem vás zaťažovať oficiálnymi údajmi, snáď len uvediem niekoľko informácií, aby ste si urobili obraz o tejto krajine. Rozlohou je približne na úrovni bývalého Východoslovenského kraja, žije tu podobné množstvo obyvateľstva (cez 1.000.000) rôznych národností a vierovyznaní. Jednoducho typický európsky región.
My sme cestovali viacmenej na blind. Nemali sme pevne určenú trasu, mapu, a možno v niektorých situáciách ani rozum. Práve preto považujem túto cestu za jedno z najlepších dobrodružstiev prežitých v poslednej dobe. Prešli sme západnú a strednú časť Podkarpatskej Rusi. Tento článok píšem s odstupom troch mesiacov, takže emócie opadli, niečo my už z hlavy vypadlo, ale i tak budem nútený vynechať, či okresať niektoré naše výkony na hranici spoločenského bontónu.
Ďalej musím nabrýzgať na Alana, fotografa výpravy. Pri vyvolávaní čiernobieleho filmu (o triezvosti jeho stavu v tom čase nemôže byť podľa mne dostupných správ ani reči) úspešne zlikvidoval 2/3 filmu, vrátane výrazných umeleckých požitkov. Za všetky môžem menovať moju a Notorikovu dramatickú kreáciu s lieskou pri soche sovietskych hrdinov, samozrejme taktiež držiacich liesku. Zachovaný materiál sa obmedzuje na Mukačevskú železničnú stanicu a chvalabohu sa zachránila i spoločná snímka všetkých účastníkov zo Sinevirského jazera.
Z mojej strany začali priame prípravy týždeň pred plánovaným odchodom. Aj
keď má Slovensko i česko (mne sa viac ľúbi názov čechy) s Ukrajinou bezvízový
styk, dostať sa tam, nie je až také jednoduché ako pre našich čiernych bratov do
Kanady alebo UK. Autá potrebujú okrem zelenej karty ešte nejaké ukrajinské
povolenie, asi aby im nové západné autá neničili zdravé ovzdušie, ale nám táto
alternatíva s automobilom aj tak nehrozila. Na vstup potrebujete získať takzvaný
vouchér (slovensky vyslovuj vaučer), keďže podľa slov colníkov, za účelom
služobnej cesty vás už do krajiny nevpustia. Jeho zaobstaranie bola 2-dňová
sherlokovská práca. Vypravil som sa do centra Košíc a ako prvá CK v mojom
zrakovom dosahu vyvstanula novootvorená Fischer Reisen. Tu ma každý ignoroval (k
profesionalite majú zatiaľ ďaleko, na druhej strane boli obsadení všetci
bielogoliernici a ja som im pravdepodobne nepripadal ako nádejný zákazník), takže som
zobral hrubý katalóg ponuky zájazdov a pobral sa ďalej. V CK Tatratour to už
bolo nádejnejšie, poslali ma do CK Satur (bývalý čedok) v hoteli Slovan.
Konečne som mal prvýkrát reálnu šancu získať vouchér, ale stál 170 Sk na deň a
ešte naviac by som si musel kúpiť zájazd z ponuky kancelárie. Nemožné. Doma
som vytiahol telefónny zoznam a začal som hľadať michalovské malé cestovky.
Hneď prvý pokus bol úspešný. Majitelka CK Amfora bola veľmi príjemná a
ochotná. Vysvetlila mi ďalšie podrobnosti, no hlavne jej kancelária vydáva
vauchery 30 Sk na deň, čo už bolo prijatelné a vzhľadom na to, že zbytok výpravy
mal doraziť
na druhý deň, dohodol som sa s majiteľkou na stretnutí v piatok. Konečne... na
ďalší deň prišli autostopom Alan s Notorikom, vraj urobili 10 čísiel.
Hmmm. Večer sme zašli do kultúrnej inštitúcie Chaos na jazere a v piatok
08-08-97 všetko začalo.
08.08.1997
Ráno som pobalil do vojenského lyžiarskeho ruksaku najstaršie veci, konzervy, safalátky a tak podobne. Hneď na začiatku sme mali šťastie v podobe môjho otca a jeho kolegu, ktorí išli autom rovnakým smerom ako my, na rodinný vinohrad. Vysadili nás v Michalovciach, zaželali šťastnú cestu a porúčali sa.
My sme začali hľadať CK Amfora, bola na konci hlavnej triedy neďaleko autobusovej stanice.
Firma: CK Amfora
Doma: CK Amfora
Nám. Osloboditeľov 1
Hviezdoslavova 54 (oproti kasárňam)
071 01 Michalovce
071 01 Michalovce
tel.: 00421/946/32774
tel.: 00421/946/443138
Cestovka je vo dvore na prvom poschodí a majiteľka nás privítala s evidentne dobrou
náladou, podobnou ako pri našom telefonáte. Opäť nás postretlo
šťastie. Zvestovala nám životne dôležitú informáciu, že české a
slovenské peniazme si môžme na Ukrajine akurát tak prikladať na ohník.
Našťastie nám zmenila naše peniaze za americké doláre, ktoré priniesol za chvíľu
jej syn, v dobrom kurze. S 50 USD sme vydržali traja po celý týždeň!!!
Neskôr sme objavili smerom
na Vyšné Nemecké ešte jednu cestovku ponúkajúcu voucher za 29 Sk.
Po presune na stanicu sme sa rozhodli pre autobus smerujúci do Mukačeva o 14.oo (135 Sk/1 osoba a 32 Sk/1 batožina). Zostávajúci čas sme strávili v staničnom bufete so Starým prameňom (jeho etiketa je veľmi podobná nielen slovne pražskému Staroprameňu) a neidentifikovateľnou polievkou, ktorá sa tvárila ako držková.
Potom sme konečne nastúpili do ukrajinského Ikarusu a išlo sa. Pred hranicou sme
minuli kolónu čakajúcich áut, peši prešli colnicou s batohmi a čakali kým
pasováci a colníci preberú obrovské tašky ukrajinských spolucestujúcich.
Jeden chlapík prepadol chuti najlepšieho slovenského piva, takže jeho taška
obsahovala odhadom 40 fľaší Gemeru. Celkovo som čakal väčšie potiaže.
Autobus vôbec nezastal v Užhorode, ktorý leží tesne na hranici a šinul si to ukrajinskou štvorprúdovkou (jej špecifikum spočíva v neexistencii bočných pruhov a kvalite). Užhorod sa nám zdal z výšky našich sedadiel ako normálne stredoeurópske mesto pulzujúceživotom.
Zato Mukačevo bolo o niečom inom. Na začiatku mesta je vidno hradný kopec s
pitoreskným Mukačevským zámkom. Dorazili sme na centrálnu autobusovú stanicu
po štvrtej, autobus nás vypľul zo svojich útrob a kým sme sa stačili porozhliadnuť
ostal za ním kúdol prachu. Hneď sa k nám rozbehli srandovní taxikári tušiaci
slušný zárobok, nemali šancu, tak ako my peniaze nazvyš. Jazdia zväčša na
Ladách a starých Mercedesoch. V každom väčšom mieste stáli pouliční
obchodníci s maďarskými nealko-fľašami, slovenským pivom a poľskými kazetami.
Nastalo prvé sklamanie. Bratia Moraváci odchádzali s nádejou devízových
cudzincov a hotovali sa hrať na Nemcov v Dubí, tunajšia realita ich ambície rýchlo
priklincovala k zemi. Vo všeobecnosti sú všetky ceny 1,5 krát drahšie ako na
Slovensku. Čas ubiehal a tak som zobral naše imanie a vybral sa do mesta hľadať
zmenáreň. Centrum bolo asi 20 minút od autobusovej stanice a za tú dobu som
prešiel štvrťou, ktorá vo mne vyvolávala pocit Bronxu. Centrum je podobné Spišskej
Novej Vsi veľkosťou a šošovkovitým tvarom hlavnej ulice, tiež kostol mi pripomína
spišský náprotivok. Budovy sú šedé, na uliciach je zvýšená koncentrácia
maďarsky hovoriacich obyvateľov. Dá sa povedať, že ku pravosláviu sa hlásia
Ukrajinci, k východnému a západnému katolíckému rítu Ukrajinci a Slováci, no a
Maďari inklinujú ku kalvinizmu. O takom čase sú bankové domy zatvorené nielen
u nás, no podarilo sa mi nahrnúť do nejakej budovy s pultami a okienkami.
Zašušťal dolárikmi a očakával vrece devalvovaných ukrajinských peňazí.
Miesto toho mi banková úradníčka vydala hrivny s úhrnou hodnotou 80 + nejaké
drobné. Milo som sa na ňu usmial a vzápätí pochopil pri pohľade na kurzovú
tabuľku, že to nie je žart. V banke menili iba americké doláre a nemecké
marky. Mám za to, že podobná situácia vládne aj v ostatných bankových
ústavoch. Zaujimavá je takisto otázka názvu meny. Za päť rokov sa
zmenila cez rubeľ, kupón, karbovance až po dnešné platné hrivny, každopádne
ľudské myslenie ešte niekde nevstrebalo úplne všetky zmeny a tak po mne bežne
chceli predavačky ruble. Pobral som sa po rovnakej ose naspäť za svojími
spločníkmi. Rozdelil nadobudnutý finančný majetok na tri rovné diely pre
prípad krádeže a začali sme obchádzať pristavené autobusy. Mali sme šťastie
v nešťastí. Dobrá správa bola, že autobus smeruje za okamžik do Chustu. Zlé
zistenie bolo, že vodič zobral 9 hrivien a strčil si ich do vačku, pričom nám naše
cestovanie evidentne predražil. Nabudúce sme kupovali lístky v pokladni, kde zas berú
províziu za každý lístok. Naučili sa rýchlo tomu hnusnému kapitalistickému
mysleniu. V autobuse sme pokecali s roztáraným maďarským cigánom, fakt milý
chlapík, a potom sa k nemu pridal celý autobus, takže cesta ubehla vcelku rýchlo.
Do Chustu sme sa dostali cez Iršavu o 19.oo. Autobus pokračoval ďalej smerom na
Rachov. Alan s Notorikom mali v podstate len jedno špeciálne želanie.
Chceli sa dostať do Koločavy, rodiska slávneho zbojníka Nikolu Šohaja, ktorého
postavu zromantizoval český spisovateľ Olbracht v rovnomennom diele. Opýtali sme
sa nejakých okoloidúcich sličných devúch na cestu do Koločavy. Pravdepodobne
išlo o lokálpatriotky, pretože o Koločave v živote nepočuli. Aspoň som si na
nich vycibril svoj jazykový talent (Gavaríte pa rúsky? Šprechn zí dojč?
Párlevúfráns? Mluvíte česky? Hovoríte po slovensky?)
Najviac som uspel s miešaninou slovenčiny a ruštiny. Bratia Moraváci to mali
trochu ťažšie. Ku koncu cesty som sa dorozumieval celkom obstojne. Hej,
dievčatá ovládali podobnú lámanú angličtinu ako ja. Stále sa škerili a nie
a nie odísť. Tak som sa ich opýtal na Mežhorje, ktoré som videl na neďalekom cestnom
značení (samozrejme v azbuke). Na toto mestečko už reagovali a odpravili nás
správnym smerom. Fajn. Keďže sa zvečerievalo, chceli sme výjsť za mesto
a tam prespať. Na druhý deň pokračovať peši do 50 km vzdialeného
Mežhorja. Vpadli sme do moderne vyzerajúceho obchodíku s potravinami, ktorý
obhospodarovali 2 smejúce sa a krásne Ukrajinky. Reagovali na Notorikovu
slovenskú stovku a predali nám 1 veľkú a 2 malé fľašky s vodkou!!! Na
dôvažok nám dali grátis 3 exportné fľaše s kyjevským pivom Oboloň. Nebolo
najhoršie. Posilený mohutným prívalom optimizmu sme spriadali nápady ako čo
najpríjemnejšie stráviť nadchádzajúcu noc. Chust je čarovné mesto, takže
nás postretla ďalšia sqelá náhoda. K safalátkam a chlebu som chcel prikúpiť
nejakú cibulu, tak som sa pristavil pri jednom rodinnom dome, pred ktorým bol pultík so
zeleninou. Vyštrachal som 20 kopejok a počkal na predavačku. Ako som
handloval cenu, slovo dalo slovo a zo mňa vypadlo, že som Slovák a idem pešo do
Mežhorja, načo sa na postaršia dáma najprv široko usmiala a pozvala ma s kamarátmi
ďalej do domu. Prekvapeniam nebolo konca kraja. Rodina Polkaninovcov bola
jednoducho úžasná. Najprv nás pani predstavila svojej mame, vitálnej večne
optimistickej starenke. Vysvetlila jej čo sme to za pobudov a kam smerujeme, spoločne sa
zasmiali a začali nám vyvracať náš plán. Počas reči vyplynulo, že
pochádzajú z neďalekého Dlhého, ktorý je vlastne slovenskou dedinou a práve tam za
pomoci slovenskej cirkve dostavali nový kostol. Bohužiaľ Dlhé bolo príliš
ďaleko od nášho plánovaného kurzu a tak sme túto lákavú alternatívu
zamietli. Babka zase bola Nemka odsunutá z Karlových Varov a opäť som si raz
uvedomil aké vie narobiť vojna svinstvo na nevinných ľuďoch, no babka vyzerala
spokojne a ohurovala nás svojou precíznou nemčinou a obstojnou češtinou. Išli
sme do kolien. Potom sa k nám pripojil ďalšia zaujímavá entita, vnuk Vadim v
našom vekom. Na večeru nám dali fazuľový prívarok, nad ktorým ohŕňal nosom
i Vadim, no my sme ho po dennej sieste s dobrým apetítom spráskali v mžiku do seba,
potom nasledoval prípitok a išlo sa späť. Ešte predtým sme s Vadimom pokecali
o živote. Momentálne študuje v Kijeve na novotvorenom Slovenskom inštitúte,
potom čo opustil právo!!! Jeho slovenčina je však slabšia ako moja angličtina,
no verím, že sa mu jeho slovná zásoba zlepší v septembri počas pobytu na Slovensku
v Humennom. Ukrajinci nie sú vôbec odrezaní od sveta ako by sa mohlo na prvý
pohľad zdať. Medzi kazetami mal MC Erika a Barbaru, kompletný UB40 a hlavne
doometalovú kazetu. Veľký vplyv pre môj ďalší vývoj mal na mňa jeho
funkčný ZX Spectrum, ale o tom niekedy nabudúce. Aj jeho príbehy z prostredia
kijevských internátov siahajú za hranice snov. Sondovali sme možnosť návštevy
diskotéky, čo nám odporučil za predpokladu, že vlastníme boxery a pálky, v
horských dedinách to je vraj ešte horšie. Potom si odišiel zaskákať z mostu,
ktorí sme videli pred mestom a kde sa kúpali deti, ale vzhľadom na pokročilú dobu
a únavu (absolvovali sme cez 200 km) sme dali prednosť spánku. Pepo alias Notorik
ešte otvoril jednu fľašku a po jej skonzumovaní som sa konečne odobral do ríše
snov.
09. 08. 1997
Ráno nás pohostili vynikajúcim koreneným bravčovým bôčikom, takže po povinnom
záverečnom fotení (fotil Vadimov strýko zo Sankt Peterburgu, tomu hovorím
internacionalizácia) sme vyrazili s dobrou náladou do nového dňa.
Vadim nám stopol autobus smerujúci na tunajšiu autobusovú ostanóvku a rozlúčil sa s nami. Ukrajinské autobusy premávajúce v tuzemsku stoja za zmienku. Karosérie evokujú koniec 2. svetovej vojny a dizajnom pripomínajúsladké päťdesiate roky. Motory sú podľa zvuku podobnej konštrukcie ako v legendárnych V3Skách. Ale späť k autobusu, do ktorého sme nastúpili. Dnu sedeli vodič a ešte dvaja pomocníci, ktorých funkciu som pochopil vzápätí. Motor nechcel naskočiť a tak sa pri kľuke poctivo striedali dvaja chlapi až napokon uviedli motor do pohybu.
Na stanici sme poučení kúpili lístky v pokladni (3.1 Hrivny na osobu až do Koločavy), no a keďže autobus išiel za tri hodiny, nechali sme Notorika strážiť batožinu a dali mu veľkú dôveru tým, že sme nechali v jeho opatere vodku, kupodivu vloženú dôveru nesklamal. Centrum Chustu je podobné našim mestečkám, len by to chcelo vymaľovať a mohli by začať poloplechovým kostolíkom. V jednom z dvoch objavených knihkupectiev mali mapu. Zlá správa bola, že za prvé obsahovala celú Ukrajinu, za druhé v mierke 1:1.000.000. Tak nič. Na tak malé mestečko bol v meste neuveriteľne veľký blší trh so zeleninou, zvieratmi a klasickým ruským utilizačným ansámblom.
Do autobusu sme vpadli medzi prvými a takticky ukoristili miesta vzadu. Počas cesty sme zistili, že to blbé rozhodnutie vzhľadom na neuveriteľne decibelmi prekypujúci zvuk motora, ktorý nám vyrážal ušné bubienky z hlavy. Cesta viedla údolím rieky Terebľa a zároveň z približovaním hôr sa menila na prašnú poľnú cestu s mega-giga-tetra výmoľmi, samozrejme bez asfaltu. Cestu nám osviežoval svojou prítomnosťou tunajší Mauglí, v skutočnosti malinký cigánik len v teplákoch, no inak s vycibreným akrobatickým umením. Keď však začalo výdatne pršať a Mauglí začal cez otvorené okno vystrkovať ruku, Notorika to dopálilo, keďže kvapky smerovali hlavne na neho a začal nemiestne nadávať. Mauglí iba ceril zuby a usmieval sa, konečne ho niekto začal brať vážne. Našťastie za Dragovom vystúpil, takže si Notorik nemohol vybiť svoje 'pedofílno-sadistické' chúťky.
Pred Koločavou je vodná nádrž s nádhernou krémovo-modrou farbou. Na jej začiatku
je už v tesnej blízkosti koločavských domov pravdepodobne miestne známy prameň so
železitou minerálnou vodou. Vodič v pohode zastal a odišiel si nabrať vodu do fliaš,
tu si nikto nerobí problémy s cestovným poriadkom. Hlavne, že je pohoda. V strede
veľkej strediskovej dediny, ktorou Koločava nepochybne je, sme konečne opustili
terénny autobus. Ako obvykle na nás čakali pouliční obchodníci a dve skupinky
čechov. Je to fakt smutné, ale počas celého pobytu v Podkarpatskej Rusi som
nenarazil na žiadneho Slováka, no česky vyprávajúcich tu bolo neúrekom. Každý z
nás mal svoje priority, ja som chcel ísť čo najskôr do hôr (čas pokročil), Alan
chcel vidieť tunajší drevený kostolík a Notorik sa chcel samozrejme usalašiť v
tunajšej Nikolovej krčme. Tak sme sa opýtali blízo stojaceho starého ujka,
ktorým smerom je cerkev a dolina potoka Suchar, ktorá viedla podľa nás asi najhlbšie
priamo pod hrebeň tunajšej poloniny (polonina je vlastne nezalesnený hrebeň). A
to sme nemali robiť! Z ujčeka sa vykľul totálne senilný
dedo. Veľmi presne viem čo nám hovoril, keďže to omieľal dokolečka ako
pokazený gramofón. Nasleduje pokus o fonetický prepis:
"čechoslovákia? Znam, mojbrat vojnóvy invalída v Karvínej, znajéte?
Vojnóvy invalída v penzióne, dochódok tisíc štyrísta, néma nógu."
Toto nám zopakoval na hoc'ako formulovanú otázku asi 6 krát. V tom sme ho aj nechali a
ešte pri odchode sme počuli slová: "vojnóvy..."
Cirkev mala byť v smere potoka Suchar, no nakoniec
sme ju neobjavili. Vyspovedal som jedného chlapíka, ktorý pracoval na Slovensku,
takže sme mali celkom jasnú predstavu o nadchádzajúcej 10 kilometrovej túre až k
záveru doliny. Muž, podobne ako všetci poznal iba československo, tu vidno aj
malichernosť našich politikov, ktorý považujú Slovensko za pupok sveta. Poznal
aj Košice, čo človeka poteší, i keď hranica nie je tak ďaleko.
Ako sme do Koločavy rýchlo prišli, tak rýchlo sme aj odišli. Mojich spoločníkov to zamrzelo a preto nasadili vražedné tempo. Obehali sme dve české spolky. Alan s Notorom sa prezuli z tenisiek a topánok do kanád, zatiaľ čo ja som celý výlet absolvoval v jedných botazkách Kangaroos a privodil ich totálnu deštrukciu. Viete si asi predstaviť to množstvo valiacich sa všakovakých vôní z mojích batíniek. Príjemné nebolo aj naberanie vody pri prekonávaní vodných prekážiek. Fuj, začal som kolegom pomaly závidieť, to sa však zmenilo k večeru, keď krásne tvarované otlaky a mozole zdobili ich utrápené kotníky. Notorik musel dokonca zmeniť obuv. Napokon som bol šťastný zo svojej voľby. Malo to viacero výhod, napríklad relatívne pohodlie alebo topánky som ukladal vedľa hlavy, takže som zaspal vždy najrýchlejšie a mal tým pádom viac síl.
S padajúcim súmrakom sme sa začali obzerať po vhodnom bydle na prespanie, vyhovujúce chatky boli buď zamknuté alebo sa z nich kúrilo. Nakoniec sme došli na úplný záver doliny, to sme nevedeli, kde sa rozbiehala do troch smerov. Sprvu sme skúsili cestu vľavo priamo pod hrebeň, ale vysoká tráva nás presvedčila o neschodnosti, stredná cesta smerovala po kamennej suti, po ktorej sa valil Suchar. Nakoniec sme sa uložili 50 metrov ďalej po ceste vľavo, ktorú nám doporučoval nejaký ukrajinec z neďalekej mobilnej garsónky. Notorik bol naňho naštvaný, pretože pýtal cigarety a Alan ukázal na neho.
Rozložili sme sa, začali znášať drevo na oheň, načapovali sme prázdne 1,5 litorvé fľaše tunajšou vodou a počali plánovať ako využiť 2 celtoviny (každá 2x2 metre) na zabezpečenie našeho prístrešku. Ja som mal iba spacák. Alan prejavil svoje organizátorské schopnosti a jeho nasledujúci model sme použili i neskôr. Prádelnú šnúru sme uviazali o strom, prehodili cez šnúru spojené celtoviny, ktoré sme na konci privalili veľkým kmeňom. Bolo to provizórium, spali sme vlastne pod širákom, ale našťastie nezapršalo. Potom nasledovalo opekanie špekáčiek s cibuľou a likvidovanie tekutých zásob, to bolo ukončené bezo zvyšku.
10. 08. 1997
Ranné vstávanie bolo kruté, ale prebral nás neďaleko prihliadajúci element z garsónky. Po zbalení a vykonaní rôznych hygienických cvičení sme vyrazili na cestu. Podľa mňa to bola neschodná strmina, ale schádzajúci vojenský terénny nákladiak ma presvedčil o opaku. Bolo to dosť tvrdé, v jeden moment som postával každých 200 metrov a čakal kedy mi vypovie službu srdce kmitajúce v infarktovom tempe. Našťastie ostatní zaostávali, tak som to stačil vydýchať. Pepo mal smolu, keďže mal najkratší krok a tým pádom aj najkratšiu prestávku.
Po čase sme sa dostali na poľanu so salašom. V ňom som objavil nejaké české konzervy a ovčí smrad. Neďaleko rástli borievky a tak sme strávili 2 hodiny napchávaním. Ak by som si prešiel vtedy rukami po vlasoch, bol by som hrdým majiteľom efektného fialového prelivu. O druhej sme sa konečne vypelichali a nabrali smer hrebeň. Sprvu po lesnej ceste, ktorá prešla v zápätí do horského chodníku. Tu Notorik vytvoril krásnu kreáciu horolezca, bohužial foto nebude.
Potom sme sa začali prebíjať zmiešaným lesom, kamennými stržami a o 4 hodine sme
obedovali na hrebeni. Pred nami boli na dohľad dve najvyššie vrcholy tunajšieho
hrebeňa s výškou cez 1700 metrov nad morom, Jasnovec a Negrovidec. V priesmyku
medzi nimi sme stretli osamelého jazdca na koni, ako sa sem ten chudák kôň prebojoval,
to teda neviem. Cirka o šiestej sme sa rozhodli zahájiť zostup do doliny rieky
Oľka.
Keďže sme pod sebou videli stádo oviec s bačom ako sa sťahuje dole z hrebeňa, pobrali sme sa za ním s novo nadobudnutým elánom. Hore sa išlo zle, dole ešte horšie. Každú chvíľu sa moja vodou nasiaknuta obuv ohýbala z jednej strany na druhú a to mi na stabilite nepridalo. Iróniou osudu nám na hrebeni došla voda, ale k žmýkaniu topánok som nedošiel. Ovce sme dostihli na úrovni lesa, orechovia všetkých možných rasových variácií spustili uvítací hymnus. Pekné, bohužial tamojšia šéfka valachov disponovala neidentifikovateľným horalským nárečím. Z jej gest som vyrozumel, že pred nami išli nejaké dve holky smerom dole. Kewl! Pepo prebral dnes posledný krát iniciatívu a s penou v ústach sa vybral po stopách dievčat, ktoré boli mimochodom skutočné, natrafili sme na ne pri Sinevirskom jazere. V skutočnosti to nebola vôbec idyla, tie stopy vlastne boli exkrementy oviec, baranov, jahniat, psích súputníkov, valachov a bohvie čoho ešte. Ako praví zálesáci sme sa vybrali po 'stope' do lesa, no zanedlho sme ju stratili a to znamenalo najhorší úsek našej cesty. Tento deň sme vlastne urobili dokopy prevýšenie takmer 1000 metrov hore aj dole a strmým svahom panenskej džungle sme schádzali a šmýkali s prevýšením podľa môjho odhadu asi cez 600 metrov. Začalo sa stmievať a my sme začuli zurčať potok na dne úvrate, no bolo to len bočné rameno. Neviem, kde sa berie tá sila v kritických chvíľach, ale isté je, že nasledujúce 4 kilometre neustáleho prechádzania cez vodu, preskakovania a obchádzania padnutých kmeňov sme zvládli v kluse, takže neuveriteľných 10 minút pred totálným zotmením sme sa zhodou okolností vynorili pri tunajšom Múzeu pltníctva a splavovania. S odstupom času ho považujem za najkrajšiu ukážku tamojšej rezbárskej zručnosti, ale to sme mali v tej chvíli všetci v paži. Pred správovskou budovou stáli nejaké autá zahraničnej proviniencie, ale ich majitelia, ukrajinskí podnikatelia vedeli o svojej polohe asi toľko čo mi.
Našli sme si o niečo nižšie núdzový pelech pri riečke, mimochodom dosť vlhkom opradené dementné rozhodnutie. S posledných síl sme posliepiačky pri svite mesiaca rozvinuli plachty a zaľahli. Alan v sebe IMHO nabral neuveriteľnú silu a zapálil liehovú kocku, na ktorej začal ohrievať 1 dcl instantnej polievky. Ja som použil z minulého dňa osvedčenú metódu rýchleho prechodu do stavu spánku a zadriemal.
11. 08. 1997
Vstal som a vypočul si Pepovu story. Ako vysvitlo voda na hrebeni nám došla z jednoduchého dôvodu, Pepo mal svoju fľašu vloženú do spacáku, kde sa mu samozrejme vyliala. Chlapec sa v noci veľa nevyspal a ani neohrial, tak sa zamestnával ako vedel, ale o tom sa nechcem rozpisovať.
Vykročili sme po širokej ceste míňajúc konské povozy s ľuďmi smeruj úcimi na pole, po chvíli sme došli k ústiu Oľky do rieky pochádzajúcej zo Sinevirského jazera. Okrem závory a ručne malovanej mapy sme našli ASFALTovú cestu, ktorá nás v podstate zaviedla až k Sinevirskému jazeru, ale najprv sme prešli cez Sinevirskú Poľanu. V tunajšom magazíre sme nakúpli dva bochníky sladkého chleba a nejakútu vodku na zahriatie. Na dedine vyzerá každý obchod rovnako, hlavne jeho sortiment. Vodka, chlieb, cukor, nejaké tie odpudzujúce kompótové zaváraniny a závan nížinných miest v podobe 1,5 litorvých recyklovateľných fliaš so sladkou vodou nad naše finančné možnosti. Horské obce vyzerajú chudšie ako na dolniakoch, ale dreveničky majú tiež čosi do seba. Od jazera v občasných intervaloch jazdia autá, jednému Maďarovi som odkýval, on mne tiež, asi ma považoval za spoluobčana. Deti v ukrajinských dedinách sú všade rovnaké, hneď vo vás poznajú cudzinca a neustále omieľajú verklíkovo svoje o žuvačkách. Aj my. "Nemám! Nedám! Ideš pačmaga, a čo som ja nejaký amerikáňsky osloboditeľ v Plzni?" Majúto ťažké, no kto nie?
Pol hodiny chôdze za dedinou je turbáza (to sú horské hotely na Ukrajine) Sinevirské ozero. Zvonku obstojne vyzerajúca budova je v skutočnosti ohrada pre odpadky. Navštívili sme jednu izbu kvôli načapovaniu vody, ale čo sa nám naskytlo vidieť v izbe nás prinútilo zadať rýchly spätný chod na čerstvý vzduch. Vybavenie izieb by som sa neodvážil nazvať ani ako sparťanské. Rozbité postele, nefungujúca hrdzavá voda, pod balkónom desaťročné smetisko a podobne. Pred turbázou je platené parkovisko a platené miesto pre stanovanie, pretože pri jazere je zakázané stanovať. To sa nás samozrejme netýkalo, my sme žiadny stan so sebou nemali. Koncentrácia čechov značne vzrástla, pre Ukrajinca asi podobný pocit ako pre čechov v Prahe. Samí cudzinec.
Doba pokročila, vyrazili sme k jazeru. Ďalšia závora a pri nej dvaja
domorodci vyberajúci mýtne. Lichvárskych 50 kopejok na osobu! Obzreli sme sa po
okolitých strmých svahoch a usúdili, že obchádzka mýtnice sa nevyplatí, a
zacálovali. Aspoň nám dali peknú vstupenku, mám peknú pamiatku na Ukrajinu.
Jeden z 'colníkov' bol postarší dedo pripomínajúci toho z Koločavy. "Kuda vy chlapci iďóte? (chceli sme pokračovať na Toruň a
ďalej) A máte instruktóra? Nééé? Neidíte
v hóru, kto vás bude hľadáti?", "A môžte mi
povedať kuda sa ide na Toruň?" Teraz nasledovala perla roka. "VY IDÍTE V ÓZERO A TAM UVIDÍTE
ÓZERO!!!" Táto inštruktáž nám vyrazila dych. Napokon sme
z deda vypáčili, že musíme ísť po turistickej značke, áno i také tu poznajú a
nad jazerom je križovatka štyroch ciest, my máme ísť tou druhou.
Sinevirské jazero sa nachádza v nadmorskej výške 998 nad morom a je to v podstate z polky bažina obklopená horami. Hlavnou dominantou je dvojstĺp s motívom tunajšej ľudovej balady. Veľkosťou by som jazero prirovnal k menšiemu futbalovému ihrisku, teda je naozaj miniatúrne, ale prírodné.
Priamo pri jazere je štýlová ubytovňa, vedľa nej je fínska sauna a pitná voda. Všade na brehoch jazera sú postavené malé drevené prístrešky, odhadom ich je asi dvadsať. V jednom z nich sme sa aj rozložili. Nastali kráľovské hody, zjedli sme tri sáčkové polievky, Alan jednu vypil, dorazili ukrajinský chleba maskovaný za rozdrobený suchár a výdatne to zapíjali vodou a neskôr vodkou. Bolo potrebne dojesť zásoby, nebudeme to predsa vláčiť celý čas po horách. Dal som sa do reči s nejakou pražskou rodinkou s odrostlými deťmi. Ohuroval som ich svojimi znalosťami tunajšieho terénu, ktoré som nadobudol s interesujúcimi debatami s domorodcami. Narozdiel od nás mali vskutku perfektnú, hádam predvojnovú mapu v podrobnej mierke. Vlastne to bol vytrhnutý list zahrňujúci Sinevir a Sinevirskéjazero. Náš smer sa tam bohužiaľ nezmestil, ako obyčajne sme museli použiť vlastné orientačné schopnosti a Alanovu buzolu.
Poniže nás si rozložili stan polytechnici z Ľvova. Trošku sme sa s nimi dostali do konfliktu, bolo to presne takto. S príchádzajúcou nocou došla nálada a tak sme sa rozhodli znížiť hladinu enzýmov pochodom okolo jazera. Vzhľadom na náš mohutný hlasový fond sa o chvíľu tunajšie ovzdušie naplnilo revom odviazaných postpuberťákov. Došlo aj na známe popevky 'Kopala studienku', 'Morava a Slezko, není žádné česko', 'Vymyslel jsem spoustu nápad… aúúúúúúúúúúúú'. Nato sme sa ocitli priamo pod mýtickým totemom a zahájili rituál. Spočíval v oslobodení sa od civilizačného odevu a v adamovskom rúchu sme vpadli do hojivých chladných obradných vôd Sineviru. Tá nás dokonale schladila a tak sme nabrali smer spacáky. Cestou sme stretli 3 mladé polytechničky, s ktorými sme sa znažili konverzovať. Jedna z nich začala úplne nepochopiteľne jačať, načo pribehol ich doprovod v počte troch trpaslíkov, pokecali sme a išlo sa spať. Pri raňajšej prechádzke som im urobil dokonca spoločné foto a zaželal šťastnú cestu.
12. 08. 1997
Alan nezvládol včerajší bujarý záver dňa a hneď ráno sa rozhodol, že nás so svojími poznatkami musí okamžite obšťasniť. Potom sa mi už nepodarilo zaspať. Počas noci totiž vylúdil zo svojich útrob udivujúce MEGA množstvo zapachajúcej látky pevného skupenstva približne v tvare makarónov. Trafil sa presne na svoju maskáčovú vestu, ktorú už viac na seba neobliekol, ale vystavil ju na obdiv pred chatku, kde ju zbadal jeden Ukrajinec a po uistení, že sme z Československa naštartoval svoje fáro a odjechal.
Tento deň bol oddychový, čas vyplňovalo leňošenie a sledovanie pasúceho sa dobytka. Na druhej strane sme našli lepšiu búdu ako náš momentálny bivak, dokonca s ohniskom, ale usadila sa tam početná rodinka v oblekoch. Prekážali tam až do večera. Potom sme tam preniesli svoje veci a rozdúchali zhasínajúci pahrebu. Opäť nastali vzhľadom na našu situáciu lukulské hody. Privábili sme aj pasúci sa dobytok a tunajšie ovce. Začali sa promenádovať pomedzi nás, jedna ovca mi takmer zrekvírovala hrniec, ale statočne som ho ubránil. Foto materiál ako obvykle osvetlený. Zvláštnosťou chatky bolo semipodpivničenie, pretože v strmom brehu stála na koloch a pod ňou bol ako klasicky smetiarov kútik. Ako sme pri zaspávaní zistili, darilo sa tam aj potkanom a krysám.
13. 08. 1997
Ako obvykle sa na cestu dostávame s nadchádzajúcim časom, keď väčšina ľudí obeduje. Celá trasa do Torune je krásna pre horské bycikle, ale nie veľmi naložené, pretože na niektorých miestach sú drevené mostíky ponad horské potôčiky prehnité a bycikel je nutné preniesť. Značkovaná cesta začína u fínskej sauny a miernym stúpaním rysuje úbočie. Po polhodine sa dostávame na lesný hrebeň a už spommínanú lesnú mýtinu. Cesta vľavo vedie k Ozriňskému salašu, žlto značená cesta vpravo na neďaleký najvyšší vrchol v okolí a z neho sa vracia späť k jazeru. My si vyberáme ako v rozprávke zlatú strednú cestu. Opäť traverzujeme teraz pre zmenu mierne dolu smerom na dno Lopušnej doliny. Pod nami počuť vzdialenú ozvenu ťažkej lesnej mechanizácie. Stále prechádzame lesom, ale chodník je nenáročný, takže cesta nám ubieha rýchlo. Po čase sme sa dostali na zvažujúci sa hrebeň, po ktorom sa vinie rozomletá lesná cesta. Niektoré jej úseky sú tak strmé, že nám neostáva nič iné ako bežať s plnou poľnou.
Konečne prichádzame do dediny Lopušná. Možno aj vám tento názov evokuje lyžiarske stredisko s umelým osvetlením pri Svite. Slovenčinu som teda nezačul, ale ani som s nikým nenadväzoval kontakt. Dedina je značne rozťahaná v d’žke 5 kilometrov až po ústie potoku Lopušná do ďašieho.
Tu začína dedina Toruň, cez ktorú prechádza asfaltová cesta na centrálnu Ukrajinu cez povestný Toruňský priesmyk, kde sa počas Druhej svetovej vojny odohrávali tvrdé boje medzi sovietskymi a nemeckými vojenskými zbormi. Pri autobusovej zastávke sa nachádza aj centrum miestneho spoločenského života. Okolo cestu stojí zdravotná ambulancia, pred ktorou vysedáva znudená sestrička alebo to bola samotná doktorka. Ďalej tu je drevený bar s visačkou Always Coca-Cola a poloreštaurácia, kde mi povedali ako chodia autobusy z Ľvova do Chustu. Mali sme šťastie, pretože jeden staručký 'bus sa doplazil v priebehu polhodiny, tak sme sa úspešne nalodili.
Autobus mal prestávku v Mežuhorí. Raz som už v jednom Mežuhorí bol, ale to bolo v Bosne a niekoľkým deťom sa tam po niekoľko dní zjavovala Panna Mária, teraz tam je plno stánkov a drevených mobilných spovední. Rusínske Mežuhorje je malé mestečko v horách a na jeho okraji stavajú veľké turistické stredisko.
Autobus dorazil na konečnú, do nášho obľúbeného Chustu ležiaceho na hlavnej cestnej spojnici spájajúcej východnú časť krajiny so západnou. Nastúpli sme do najbližšieho autobusu smerom na východ. Bolo to vynikajúce rozhodnutie, pretože sme absolvovali neplánovanú exkurziu južnými krajmi. Autobus si to šinul cez Vinograd, Berehovo a Ivanovku do Mukačeva. Berehovo je maďarské mesto s takými matičnými budovami (tento výraz používam od detstva na monumentálne budovy z 19. storočia ležiace uprostred poľa, ako som to videl v knižke 'O starom Martine') a dvojjazyčnými názvami.
Mukačevo. Autobusmi sa už v tomto predvečernom čase ďalej na západ nedostaneme a tak naše kroky smeruju na železničnú stanicu, strategicky umiestnenú na druhom konci mesta. Konečne sme sa zložili v čakárni a vyrazili na prieskum. Vlaky na Slovensko chodia iba dve, jeden končí v Čope a druhý je rýchlik z Kyjeva a Volovec do Prahy. Oba idú až zajtra. Otázkou dňa je návšteva Mukačevského zámku, predsa len leží na okraji mesta a naše finančné rezervy dosiahli bodu mrazu. Za návštevu je Alan, Pepovi je to jedno, ale ja som už umorený a vhodnou taktikou preberám na svoju stranu Alana. Otázku peňazí to však nerieši. Máme 30 hrivien, ktoré sme si nechali na spiatočnú cestu, lenže je 18.oo a čaká nás poldňové čakanie na vlak. H2O je v meste zohnať takisto obtiažna záležitosť, žiadna panensky čistá voda ako v horách, kde jediný problém bol odhadnúť, či je niekde pri prameni salaš alebo nie. V čakárni bol bufet, ale déngi nét. V mrazáku bola nejaká slovenská konzerva, ktorou disponoval aj Pepo a chcel ju vymeniť za pivo, predavačka bola neoblomná a odvolávala sa na nejakú registráciu. Aspoň sme naplnili fľašky s podivne zapachájucou tekutinou, nad kohútikom z ktorého to ženuška čapovala bol nápis úžitková voda. Spolu so zvečerievaním sa obsadila voľné miesta v čakárni tlupa bezdomovcov. Bol to smutný pohľad. Stará babka sa zmestila s celým svojím majetkom do jednej nákupnej tašky, ožratá socka sa chcela vyspať ďalšej na klíne a tá naplnila celú čakáreň hlasitým prejavom nesúhlasu, no napokon sa podvolila. Začali sme hrať karty, ale pri osvetlení tunajšom osvetlení, jedna žiarovka na celú čakáreň to bolo veľmi nepohodlné. Navyše sa na mňa zamerala nejaká smradľavá bezdomovkyňa s blonďavými vlasmy a malým deckom. Spýtala, či nemôže hrať karty. "Nemôžeš!" Stále otravovala a hlavne vrieskala po celej čakárni, takže som vylúdil zo seba ďalší pamätný bonmot: "Idí v čórty!!!" Nato dala konečne pokoj, ale aj tak sme kvôli nej a odlišným pravidlám faraóna na Morave (u nich sa faraón nazýva tri dole) s kartami prestali. Do čakárne vstúpili milicionári a začali sondovať situáciu. Stálych návštevníkov, štamgastov, nechali ležať na pokoji, pospávajúcich cestujúcich preb údzali dobre mierenými údermi pod žebrá.
Staničný záchod je ďalšia rarita hodná zaznamenania. Chvalabohu je umiestnený 100 metrov od hlavnej budovy a hneď som pochopil prečo. Smrad je cítiť už z polovičnej vzdialenosti a jeho návšteva ma stála odhadom desať rokov produktívneho života. Nabudúce som radšej prešiel cez koľajisko a vykonal potrebu inde.
A takto sme prešli do ďalšieho dňa...
14. 08. 1997
Odbila polnoc a spánok si neodbytne vynucoval našu pozornosť, v našej situácii sme nemohli zaspať. Okradli by nás nielen o naše páchnuce šatstvo, ale aj o doklady a to sme nemohli pripustiť. Pri prehliadke námestia pred stanicou som objavil tri NONSTOP viechy! Hneď sa medzi nami rozprúdila debata o návšteve týchto zariadení. Keďže mi taxikári nechceli vymeniť slovenské peniaze za hrivny, zákonite sme siahli na naše cestovné. Najprv sme koštovali fľaškového Oboloňa za 1.10 hrivien a potom sme dumali nad čapovaným Zipom. Hnusnejšie pivový mok som ešte nepil a dúfam, že ani už počas svojho krátkeho života nebudem.
O o4.oo ráno dorazil na stanicu nejaký rýchlik smerujúci do Užhorodu. Každý vagón mal vlastného sprievodcu, ktorý stal pred dverami a odháňal ľudí bez lístku. V čase jeho chvíľkovej dekoncentrácie sme vpadli do lôžkového vozňa a snažili sa dostať do iného avšak vagóny sú medzi sebou nepriechodné, teda zamknuté. Dostihol nás v chodbičke a akceptoval našu ponuku 150 Sk. Ukrajinský lôžkový vozeň pojmne dvojnásobok cestujúcich ako náš. Jednotlivé kupé nie sú oddelené dvermi, takže v otvorenom priestore počuť chrapot a plynizmus niektorých jedincov. Lôžka sú aj v chodbe nad a pod oknom. Vlak išiel cez Čop do Užhorodu, ale túto cestu si nepamätám, lebo som spal ako dudok.
V Užhorode tvoria železničná a autobusová stanica jeden komplex podobne ako v
Košiciach. To nám vyhovovalo, pretože mix nevyspatosti a túžbe po rodnej hrude
nás úplne ovládol. Lístky na Slovensko boli samozrejme vypredané, no
autobus smerujúci do Košíc s početným okolostojacim hlúčikom ľudí bez lístka
stál zaparkovaný na nástupišti s naštartovaným motorom. Vodič akurát ukladal
posledné tašky do batožinového priestoru, tak sme mu promptne podali aj svoje
ruksaky a vpadli do autobusu celkom dozadu a čušali ako vši pod chrastou. Nikto
po nás nechcel lístok a už sme vystupovali na medzištátnom cestnom prechode
Užhorod/Vyšné Nemecké. Ukrajincom začali naši colníci podrobne skúmať veci,
nás sa iba opýtali, či máme alkohol. Samozrejme, že nie, veď Oboloň je
malinovka. Jednu pedesiatničku, ktorá sa priplietla k našej skupinke už colníci asi
dobre poznali a írečitou vychodňarčinou ju poslali na ukrajinskú stranu s dovetkom,
že ak tu bude ešte raz oxidovať so svojími nákupnými taškami, pobyt v zamrežovanej
cele ju neminie. Nastúpili sme späť do autobusu, čo sa o chvíľu ukázalo ako
chybné rozhodnutie. Mali sme prejsť peši do Vyšného Nemeckého a počkať na
slovenský autobus. Hneď za hranicou začal druhý vodič pýtať cestovné
lístky, ktorými sme samozrejme nedisponovali. Na požiadavku zaplatenia v
hrivnách som mu ukázal zvyšných 25 kopejok, čo ho dorazilo a začal spomináť
ukrajinskú mafiu. Zlé bolo, že aj v slovenských korunách nám to vystačilo
akurát tak do Michaloviec, kde autobus nezastavuje. Situácia začala hustnúúť,
našťastie nejaká známa prvého vodiča vystupovala v Michalovciach, tak sme sa popri
nej šťastne zviezli.
A to je vlastne koniec. Chceli sme ešte ísť na rockový festival do Martina, ale
chlapcov povolali skôr na chmeľ, tak sme sa v Košiciach rozlúčili a fakticky uzavreli
túto významnú etapu nášho života
Spyros