Petrošaň

"Ťava je nekonečné auto."

                                          Ucho

Boli sme dohodnutí, že ak Máju neobjavíme do piatku, nahlásime to polícii v Petrošani. Spojovacím miestom bol telefón Ifčinej sestry v Bratislave. Keďže pátranie bolo neúspešné, mala citlivou formou oznámiť rodičom, že ich dcéra zmizla v Rumunsku. Blbá situácia. Keď zavolala a zdvihol tatko, tak sa z momentálneho popudu studu opýtala, či nie je náhodou Mája doma a predstavte si bola! "Samozrejme, hneď Vám ju dám k telefónu!" Ušetrila si menší trapas.

Čo sa vlastne stalo. Mája sa na poľane Šmidu Mare rozhodla, že musí ísť na veľku potrebu. Keď si uľavila, nikde nás nevidela. Asi sme boli vtedy zalezení v tej búde a tak sa pobrala ďalej, čo je dosť čudné, keďže turistická značka bola ťažko sledovateľná. Zatiaľčo my sme prevádzkovali orientačný beh, Mája sa vzďaľovala. Po čase vraj zastala a zakričala, že kde sme. No a keďže sme neboli nikde v jej dosahu, tak zišla do údolia na cestu z Obiršia Lotrului k priehrade Oaša a hneď stopla nejakých ľudkov. Tí ju odviezli až do najbližšieho mesta, napojili a naložili na vlak. To je asi tak všetko z jej cesty.

Prvá a druhá skupina potom radi spomínali na zablšený internát v Petrošani. Ucho stále ochkal nad krásnym Parangom, ktorý bol neustále bez mrakov a ukazoval sa v plnej kráse. Mať ho tak na dosah a nemôcť si ho omrknúť. Blbé. V meste Petrošaň sadli na vlak, v Simérii prestúpili a klasickou železničnou trasou sa odtransportovali na rodnú hrudu.