Invitatii in Carpatii

"Sfúknite mi nohu."

                             Ucho

Vlak si to pomalinky valí údolím rieky Olt a my sa napokon rozhodujeme vystúpiť niekde v strede priesmyku Turnu Rosu za samotou s veľavravným názvom Lazaret. Čapujeme vodu, robíme hygienu a prezliekame sa do turistického. Pôvodne sme chceli vyrazit dolinou z Ciineni Mare ale po chvili Ľubor ukazuje na nejakú zarastenú lúku, že tam vidí cestu. Žiadna cesta tam nebola. Za moment už absolvujeme prvovýstup lesom a to poriadnym päťdesiatpercentným stúpaním. Aďa mení svoje trekové šľapky za biele adidasky. Po týždni budú mať nádhernú čokoládovú farbu. Mája tiež melie z posledného, keďže okrem nevhodnej obuvi má na sebe aj riadny osemdesiatlitrový batoh Tatran. Bohužiaľ ho má zle nastavený. Na stabilite jej teda nepridal. K obedu vychádzame na nejakú lúčku, kde okrem fučania a prvej dávky komárov stretáme domorodcov. Ukazujú nám cestu na hrebeň Lotru, vzdialený vraj štyri hodiny cesty. V Rumunsku treba všetky kilometre a časové údaje násobiť dvomi, aby ste dostali rozumné hodnoty. Z toho vyplýva, že prvý hôľny kopec stíhame až zajtra.

V traverzoch stúpame po lesnej ceste. Do cesty nám vyhrávajú metalové hromy. Mrákavy nás napokon aj dostihli, zrazu sa všade zotmelo a spustilo sa krupobitie. Fajn zážitok. V plnom daždi vyrážame ďalej. Skúšame nájsť nejakú dobrú stinu - kolibu. Akýkoľvek prístrešok by bodol. Ten napokon nachádzame. Trošku sa tmolíme a napokon ostávajú hore iba odvážlivci, ktorí si brúsia jazyk na hríby, ktoré cestou nazbieral Ľubor a tvrdí o nich, že sú jedlé. No hej, všetky huby sú jedlé, ale niektoré iba raz. Aďa nám ich pripravila na slaninke a cibuľke. V očakávaní predsmrtných kŕčov sa s Uchom bavím na tému schízy a napokon dospievame k záveru, že aj tak sme banda schizofrenických psychopatov, lebo aj keď sa zdá, že sa rozprávame s ostatnými, bavíme sa vlastne so svojími druhými ja. Táto zábavka nám vydržala ešte dva dni.