Stopárske blues

"Ach to sa podarí len zriedka.
Ako rád by som sa vzdal tisícov kusov zlata!
Na hlave mať hučku, batoh na ramene,
Tulácku palicu a svieži vánok a k tomu spln."

                                                               Dwight Goddard

Ráno ma zastihlo v optimistickej nálade. Otvorím stan a čumí na mňa stádo ľudí čakajúcich na vlak do práce. Za odmenu som im predviedol hygienickú rozcvičku.

Autobusom sme sa presunuli do historického mesta Alba Iulia. Jedná sa o mohutnú pevnosť z 18. storočia, nie nepodobnú podobným absolutistickým súrodencom na Slovensku. U nás si však pevnosti Komárno a Leopoldov nezachovali tú ohromnú celistvosť. Samotné pamiatky sú živým pamätníkom zložitých rumunsko-maďarských vzťahov. V pevnosti proti sebe susedia dve najvýznamnejšie pamiatky. V celoeurópsky významnej katedrále sv. Michala z 11. storočia je pochovaný sedmohradské knieža Huňady. Roku 1918 vyhlásili Rumuni spojenie Sedmohradska s Valašskom v novej pravoslávnej katedrále. Nás ešte zaujal jednoduchý drevený kostolík Najsvätejšej trojice pod pevnosťou.

Osobákom sme sa presunuli do Kluže avšak tu nám dnes už nešli žiadne vlakové ani autobusové spoje do Maďarska. Nechcelo sa mi tu tvrdnúť a tak som pred stanicu vystrčil Ifču stopovať. Ja vždy tvrdím, že Rumunsko je zasľúbená krajina pre stopárov a platiť som tu za stop ešte nemusel, ako to hovoria niektorí našinci. Tobôž, keď máte po ruke vysokú modrookú blondínku. Odteraz stopujem iba s Ifčou, akurát si ešte nabudúce musí nechať dorásť vlasy, aby si ju občas nemýlili s mladým junákom. Normálne som spohodlnel a sebavedomo som ukazoval, ktoré auto má stopnúť a ktoré nie. Čoskoro sme sa dočkali a nasadli do vanu značky Mitsubishi. S nami sa chcela ešte zviesť taká milá babka v kroji, ktorej som hneď začal uvoľňovať miesto, ale vodič ju vyhodil. Bol to Maďar. Jeho žena bola Maďarka. Aj jeho dcéra bola Maďarka. Slota by mal radosť. Všade naokolo boli samí Maďari! Vedeli iba po maďarsky, ale inak boli veľmi milý. Ani sme poriadne nevedeli, kde ideme. Hlavne, že to bolo na západ. Po dlhšej dišpute sme dospeli k názoru, že ich mesto Nagykároly je na hranici a oficiálne sa volá Carei. Čumím do mapy. Super! Po takmer dvestokilometrovej štreke cez Zalau a Tasnad nás vyložia takmer v Maďarsku. Dokonca nás zaviezli až ku stanici, ktorá bola mimo mesta.

Po zhodnotení vlakových možností a našej finančnej hotovosti sme sa rozhodli z Carei cestovať osobným vlakom do Valea lui Mihai a odtiaľ pešo na tamojší cestný prechod. Zo stanice je to na hranicu takmer desať kilometrov. Bola krásna noc a ja som sa dostal do jednej zo svojich zriedkavých nálad, keď mi huba melie pantom a nikto ma nemôže zastaviť. Jediná obeť po ruke bola Ifča a tak si vytrpela svoje počas mojich drzích invektív. Prietrž tomu neučinila ani polnočná prehliadka colnice. Pri obzeraní môjho schátralého cestovného pasu mi colník pokynul, aby som sa mu lepšie ukázal, tak som na neho vyplazil jazyk s dementným úškľabkom v tvári. A to som asi nemal robiť, lebo colník sa pousmial a hovorí mi: "Nó, dévočka móže ísť a Vy búdete zdes." Zavolal si kámošov a všetci začali študovať moje doklady. Naveľa naveľa mi pas vrátili a zaželali mi šťastnú cestu. V najbližšej dedine s užasným názvom Nyírábrány sme vliezli do čakárne a pospali.

Nadránom sa mi podarilo kúpiť lístky do Komárna za marky. Zvyšok dňa prebehol nudným cestovaním po známej osi Buapešť - Komárom - Komárno - Bratislava.

Celkom sme sa ponáhľali, pretože dnes, teda v piatok, začínal hudobný festival pohoda v Trenčíne a my sme tam chceli ísť. Napokon sme došli poobede užahaní do Blavy a naponok sme nikde nešli. Možno sme dobre urobili. Cez víkend bola prietrž mračien a celý festival sa zmenil na zablatený Woodstock.