Poarta Raiului

"Treba si pravidelne čistiť zuby, lebo aj zubná pasta je závažie."

                                                                                                                Ucho

Ranné dojmy z kláštora. Všetko je tu zvláštne východné. Mystické. Napriek novým murovaným stavbám. Napríklad kňaz má taký kahanec so zvončekmi, z ktorého po nás vyletujú iskry. Mnísi si pospevujú náboženské motívy aj pri práci v kuchyni. A vôbec. Všetci pracujú na slušne veľkom hospodárstve, kde si na zimu dopestuju základné poľnohospodárske plodiny a ešte k tomu chovajú stádo kráv abohviečoho ešte. Žiadne odtrhnutie od reality. Obživa je obživa. Mníchov je 15, zväčša mladých. Jeden má 77 rokov. Do náročného kláštorného života sú dosť zažraní. Sála z nich ten náboženský zápal, povedal by som až fundamentalistický, keby to slovko nevyvolávalo v dnešnom svete prevažne negatívne asociácie. Tiež svetlo v očiach. Pozoruhodné. Aj tie oči majú svetlé. Náš starý známy, Pantelímon, pobýva v kláštore vyše dvoch rokov a nemá potrebu chodiť preč, už aj preto, lebo Oaša je po väčšinu roka odrezaná od sveta snehovými záľahami. Za celý čas bol mimo iba dva razy. Prvý krát z admnistratívnych dôvodov a potom bol ešte na hranici po nemeckých bratov. Tak mu je dobre a nemá potrebu ďalších kontaktov z okolitým svetom.

Späť do reality dňa. Prebudilo ma vlastne zvolávanie na omšu. Konkrétne chlapík, ktorý chodil okolo kostola a v zrýchľujúcich intervaloch búšil do laty až sa dostal do delíria a začal trieskať do koľajnice, čím dal pokyn na rozozvučanie zvonov a tak sa začala samotná liturgia. Počas východných obradov doprevádzaných mužskými vokálmi som sa prebral, umyl a išiel sa naraňajkovať, keďže omša trvá až do obeda. Mnísi nám pripravili bohaté pohostenie, každému strčili pohľadnicu s ikonostasom a na krk zavesili veľký drevený kríž. Škoda, že už mám menší z Moskvy, ktorý som po istých príhodách s jedným mladým mníchom a jeho jasne vyhranenými názormi na úlohu žien v spoločnosti pomenoval Pantelímon. Mních-kuchár rozprávajúci aj po rusky začal pripravovať obed a stále sa nás pýtal, či ešte niečo nepotrebujeme, čím nás chcel priviesť do rozpakov, keďže sme pred chvíľou do seba spráskali tvaroh, zeleninové fašírky, chlieb, soľ, biele korenie, paradajky, vajcia na tvrdo a na záver zákusky. Na cestu nám pridal pol igeli tvarohu! Čo dodať? NA SLÁVU BOG!

Dodám ešte adresu bez rumunských klikyháčkov nad písmenami:

   Manastirea Oasa
   loc. Sugag
   jud. Alba
   Romania

Čo sa dialo po zvyšok dňa, to by som zhodnotil ako tvarohové obžerstvo. Okrem toho sme chodili v dookola a po celodennom okruhu po tunajších temných hvozdoch sme došli na samotu Poarta Raiului, odkiaľ sme doniesli mlieko a urobili obvyklý ohník. A ešte k tomu všetkému dnes vôbec nepršalo, čo nám na nálade tež nepridalo.