Šmida Mare

"Poznáme jedlé veci a šarkany."

                                                       Ucho

Týmto momentom môj denník končí, pretože nasledujúce udalosti mi zobrali chuť do písania. Po polročnom odstupe sa však predsa len vrátim v skratke k neuveriteľným udalostiam, ktoré vyústili do úplného rozpadu nášho spoločenstva. Keby sa toho dožil J.R.R. Tolkien, bol by nadšený.

Ráno bolo sychravé a tak sme sa náhliac vnorili do lesnej húšťavy. Po hodinke rezkej chôdze sme vyšli na poľanu Šmida Mare, uprostred ktorej stála opustená samota. Neodolali sme nahliadnuť dnu. Teda až na Máju. Posledný krát sme ju videli na okraji poľany ako si to mašíruje za Uchom. Búda bola vzdialená asi sto metrov. Keď sme si ju obzreli, občerstvili sa a urobili frajerské fotky s cigami v ústach, zistili sme, že niekto nám na fotkách bude chýbať. Stále pohodka. Po hodine čakania pohoda skončila a začala pátracia akcia s mnohými pamätnými príbehmi. Zvyšok dňa sme strávili prečasávaním lesa na všetky strany v okruhu asi šiestich kilometrov. Výsledok akcie bol ako správne poznamenal Ucho: "Kde nič, tu nič." Mája má v občianskom preukaze uvedené ako priezvisko Ničová. To mala byť akože pointa. Nebola.

Predvečerom som sa vrátil zo samoty pod lui Patru a s Ľuborom sme ešte vyrazili na rýchlu trojhodinovku smerom k pôvodnému cieľu Parang. Po našom odchode dorazili Ucho s Juzufom, ktorých som vlastne nevidel celý deň. O neúspechoch našich prieskumov nás informovali dievčence, ktoré ostali udržiavať oheň a vždy nám niečo dobré pripravili pod zub. Juzuf sa chcel hneď odvďačiť za teplý čaj s usušených bylín a hustú polievku. Počal rozvíjať svoju teóriu o Janke ako momentálne najslabšom článku udržujúcom oheň. Potešil ju, lebo keď nechápavo zazerala, tak sa jal do podrobnejšieho vysvetľovania. Večer sme dorazili s Ľuborom, no to už nechýbala len Mája, ale aj Ifča s Aďou, ktoré sa rozhodli hľadať východným smerom. Situácia začala byť ponurejšia a to bol správny čas na vyvrcholenie celodenných morbídnych poznámok. Spomínam si akurát na svoje teórie o medveďovi a Drákulovi. Pri stretnutí s medveďom treba kričať alebo byť ticho? Keď medveď bacne človeka labou, bude postihnutý kričať alebo ostane omráčený? Napokon som dospel k názoru, že Mája stretla medveďa priamo na poľane, ten ju tresol, chuderka spadla omráčená do vysokej trávy, odkiaľ sa nemohla dostať, lebo si zlomila nohu, nemohla kričať, lebo bola v šoku. Ráno som na dôkaz tejto teórie prehľadal okolitú trávu. Nič. Ešte k Drákulovi. Ocitli sme sa na jeho území, hlboko v transylvánskych lesoch. Na úpätí Kapacín leží jeho sídelné mesto a ruiny jeho hradu. Logické riešenie je naporúdzi. Hlavne keď sa po polnoci s Ľuborom vyberáme hľadať dievčatá a pri ohni z pôvodnej osemčlennej výpravy ostávajú traja. Posiľňujem sa cesnakom. Jeden nikdy nevie. Matne svetielkujúca baterka odišla po chvíli a my sme tápali v tmavom lese poslepiačky. Ľubor vytiahol zázračne bielu vreckovku a pricapil si ju na chrbát, takže som ho aspoň občas videl na vzdialenosť tridsať centimetrov. Po hodine lopotenia a domliaždených prstov na nohách, išli sme v sandálach kvôli bažinám na poľane, sme dorazili na dno nejakého údolia, kde sa popri vode tiahol drum modernizat z bieleho kamenia. Krížom cez cestu sme povalili kmeň stromu, aby sme našli miesto, kde máme začať stúpať lesom a vyrazili do údolia. Nikoho sme neobjavili. Utrmácaní sme dorazili naspäť. Juzuf nám ešte zapálil pred domom signalizačný oheň. Nadránom došli Ifča s Aďou. Zle si odhadli načasovanie a súmrak ich zastihol ďaleko od Šmida Mare. Našťastie natrafili na robotnícke chatky a v družnom objatí strávili celú noc.